S GUY GILBERTOM O ADORÁCII

            Keď sa vraciam okolo štvrtej hodiny ráno zo svojich „výprav“ za „stratenými ovečkami“, vždy prechádzam okolo kostola Notre-Dame-des-Foyers. Cez okná, ktoré sú nízko, vždy je vidno malé svetielko, ktoré svedčí o tom, že Boh je vo svätostánku prítomný.
            Raz v noci ma nejaký chlapík pozoroval, ako som pri kostole zastal a pozeral sa na to svetielko. Opýtal sa ma, prečo. „Pre mňa, kresťana, je v tom malom domčeku Boh,“ odpovedal som. „Je tam chlieb. Kňaz z neho učiní Kristovo telo. Pre mňa je to veľká radosť každý večer Boha pozdraviť a poďakovať mu.“
            A ten človek mi odpovedal takto: „No ale ak je to takto, mal by si byť vo dne v noci s ním. Uvedomuješ si, že Boh, ktorý je väčší ako čokoľvek na svete, je tu a skoro nikto ho tam nejde pozdraviť?“
            Mal pravdu. My neustále zdôrazňujeme, že Boh je prítomný človeku, v činoch, ale zabúdame na miesta mlčania a modlitby, kde sa rodí sila k skutkom lásky.
            V našich činnostiach takto často strácame telefónne číslo na Boha. Sme hluční, premenliví, roztekaní. Potrebujeme ticho, vyprázdnenie vnútra, pokoru. Je nevyhnutné mať na to čas.